Dobry den,
chcela by som sa podelit o moj problem, ktory ale urcite nie je ako hlavna diagnoza panicka porucha, no uz vyse asi cca 9mesiacov ano, vyustilo to do nej, no je za nou strach z ludi, uzkost z ludi ako hlavny problem, no aj strach zo zodpovednosti, zo zivota asi celkovo. Moje problemy som si zacala uvedomovat niekedy ako ziacka na zakladnej skole, ked som mala problemy vystupit pred ludi, neverila som si, ze som dost dobra, neznasala som situacie, kedy som musela ist "sama za seba", ukazat sa, prejavit sa alebo co i len hovorit o sebe pred ludmi. Vzdy som odpozorovala, co povie o sebe niekto iny a snazila sa hovorit rovnako, aby som sa nelisila, ale splynula s davom. Ako dieta som bola hanbliva, utiahnuta, no ked som sa uz trosku "otukala", bolo to celkom ok, no nove prostredie - katastrofa. V skole ma nebavila vacsina predmetov, no to, co ma bavilo, som sa dokazala naucit na jednotku s hviezdickou a patricne som sa zato citila ako vitaz a aj hrdo. Vzdy som mala velku predstavivost, ucivo som si pamatala podla toho, na akej strane bolo, videla som to akoby pred sebou, ako fotku, no proste fotograficka pamat, nechapala som, ked mi doma povedali, ze to nema kazdy, myslela som si, ze tak sa ucia vsetci. No problem bol, ze ak som nebola naucena, respektive ucivo "nabiflena", nedokazala som nikdy hovorit pred tabulou svojimi slovami, pretoze to vychadzalo z toho, ze uz to je odchylka od uciva, proste som to chcela vediet tak detailne ako to je napisane, neist si nejakou vlastnou cestickou, lebo nahodou by som zlyhala. A v tom je dalsi problem, moj perfekcionalizmus, som detailistka, unika mi kvoli tomu celok, sustredim sa na malickosti. Mam to v zivote tak, ze bud alebo. Bud som naucena a dobre alebo nie som a ani nemalo vyznam sa pred tabulu postavit, lebo ma to uz hnevalo, ze to nie je dokonale. Tak to samozrejme je aj v inych oblastiach, bud to robim poriadne alebo to nechcem robit nijak, lebo to nie je dokonale. Nemam vtedy chut sa do veci ani pustit. Dalsim problemom, ktory vznikol pravdepodobne z mojho strachu z ludi, zo socialnej fobie, bolo nadmerne potenie. Ruky a nohy sa mi zacali potit niekedy v 10tich rokoch a v lete to bolo najhorsie. Ked som mala podat ruku ucitelke pri odovzdavani vysvedcenia, na nic ine sa moja mysel nesustredila, len na tuto chvilu, ze ake to bude trapne, ked mokru ruku podam ucitelke a co si bude mysliet. Ked uz bolo po, ruky sa potit prestali. Potom niekedy cca v 17tich rokoch prislo nadmerne potenie a hormonalne problemy, nadmerne ochlpenie. Toto vsetko prislo po tom, ako som na strednej skole citala pred triedou referat a prvykrat v zivote som citila, ako sa zacinam potit na tvari. To bolo pre mna tak ponizujuce, citila som velky hnev, ale aj bezmocnost. Ako sa mi toto mohlo stat? Od tej doby som sa vsemozne vyhybala vsetkym odpovediam a situaciam, kedy by ma ludia mohli pozorovat. Potenie od tohto momentu zacalo na celom tele, nebola to uz len zalezitost ruk a noh. Skola ostala pre mna utrpenim, aj zivot celkovo, branila som sa vystupovaniu pred ludmi, lutovala som sa, hnevala sa na cely svet, preco ja? Do toho nadmerne ochlpenie, citila som sa skareda, spinava, nepekna, sama sebe odporna. Zacala som sa neuveritelne pozorovat a hnusila som sa sama sebe. Po tomto obdobi som sa zacala bat buducnosti, ako budem takto zit, pretoze uz len myslienka na ludi vo mne vyvolavala potenie, nieto este byt realne s nimi a nebodaj vystupit a recnit. Dalsia vec, ktora prisla bola ta, ze som sa rozisla s priatelom a tesne po rozchode si niekoho nasla, no moj priatel ma prosil o navrat, no nevedel, ze uz som niekoho ineho mala. Novy vztah som teda ukoncila a vratila sa k predoslemu priatelovi, ale s neskutocnymi vycitkami a pocitom viny, ktory bol ukryty hlboko vo mne ako velke tajomstvo, s ktorym budem musiet zit a preglgat ho, kym s priatelom budem(kedze priatel by nezniesol informaciu, ze som niekoho ineho mala) a ja som ho nedokazala zranit, tak som zila v sladkom klamstve. Po tomto prisli moje prve problemy a to zapaly mocoveho mechura, gynekologicke zapaly, vytoky. Tieto problemy sa tahali cca 3-4 roky, presli do chronickeho stavu. Takisto sa mi vytvorili na krku vyrastky(fibromy) a zo znamienka na tvari sa mi zacala tvorit bradavicka(kozny nevus), ktora je uz dnes dost velka a este dalsie asi znamienka sa zvacsili, no su bezfarebne. A teraz k tej panike. Prve prejavy paniky a silnej uzkosti registrujem po soku z informacie, ked som sa dozvedela, ze priatelova byvala caka dieta(na tu osobu som totiz ziarlila pocas celeho nasho vztahu) a ta ziarlivost mala opodstatnenie, mala som vzdy pocit, ze je a bola lepsia ako ja a ze ma odo mna navrch. V tomto obdobi prisli aj prve depresie, nebavil ma vobec zivot, potenie sa vystupnovalo na svoj vrchol, bola som doslovne mokra, obliala ma horucava na celom tele, no pot bol vzdy studeny, akoby mal prist infarkt, po odzneni tej masivnej uzkosti som dostala vzdy zimnicu. Potenie bolo aj pri akejkolvej mensej fyzickej namahe. Strach a uzkost pri ludoch sa u mna vzy prejavovala neskor az panikou, uplnym stiahnutim zaludka, pocitom na vracanie a kedze mam silnu fobiu z vracania(radsej umriet ako vracat), takto zacalo moje prve panicke zachvaty v aute s inymi ludmi(bala som sa strapnenia, ze z auta niet uniku a mozem sa povracat) Tieto prejavy paniky vsak boli dlhsiu dobu obmedzene na auto ako stiesneny priestor, z ktoreho nemozem ujst a strapnim sa. No minuly rok mi zomrel dedko a den po jeho smrti som stala v obchode vo velikanskej rade pri pokladni, kde som si spomenula, ze ako zvladnem vydrzat v kostole pred pohrebom, co ak ma chyti panika. Pri tejto predstave som dostala taky silny panicky zachvat v tej rade plnej ludi, ze odvtedy bola panika u mna stale a preniesla sa do akejkolvej situacie s ludmi. Ludia a ja - nemoznost uniku = panika, citim sa ako v pasci. Ked mam pocit, ze ja z tej situacie neviem ujst, vtedy ma panika chyti, no ak je clovek dajme tomu u mna doma, viem to ovladat, lebo som akoby panom situacie, no ak som na navsteve ja, neviem, pretoze tam je pocit zo strapnenia, chcem byt stale dokonala a nedat nic na sebe poznat, bojim sa ukazat svoju slabost, moze mi byt akokolvek zle, no ked som sama, je to lepsie, vzdy som skryvala emocie, mam problem plakat pred ludmi, skryvam to a radsej sa vyplacem do vankusa. Nechcem, aby ludia videli moje emocie, neviem ich davat najavo, neviem sa pred nimi uvolnit. Mam masku tej, co ju nic nemoze zlomit, preto je vo mne zomknuta uzkost. Milujem pohyb, sport, tanec, spev, zaujima ma duchovno, zahadne a tajomne veci. Milujem pecivo, syry, ryzu, zeleninu, no neznasam ryby, hriby, maso. Zboznujem slane, kysle a stiplave chute, spim na boku so skrcenymi nohami, nedokazem zaspat na bruchu. Charakterizuje ma velmi rychla chodza, rychlo konam, som netrpezliva, energicka, vybusna, no neznasam hadky, mam tendenciu ochranovat slabych, pomahat slabsim, velmi sucitim s ludmi, ktori su napr. chori alebo su natom zle. Milujem slnko, more, som zimomrava, rano sa neviem umyt ladovou vodou, ak je to v zime, pre mna je to velky teplotny rozdiel. Svoje pocity neviem slovami pred ludmi opisat, no v myslienkach a pisanim mi to ide ovela lepsie. Mavam casto sny o vode, padani z vysky alebo z mosta, potom z toho mam po zobudeni neprijemny pocit. Rychlo rozmyslam, rychlo konam, vsetko chcem hned a ked tak nie je, som z toho nervozna. A neskutocne som citliva na kritiku, ak je nieco negativne na moju osobu, zle to znasam, som prilis domyslava a mam pocit, ze ludia ma chcu zosmiesnit, urazit, ponizit alebo ze ma ohovaraju a myslia si o mne zle. Mam velmi rada zvierata a som velmi citliva na pachy, aj hluky, ale aj na to, ak mam vidiet neprijemne veci(poranenia, vykaly, zvratky, atd...), musim zavriet oci, hned ma z toho napina... Ako dieta som casto premyslala o smrti, ake by to bolo zomriet a uz by nebolo nic, len tma a ticho, mala som z toho vzdy neskutocnu uzkost. Ako mala som sa bala vzdy tmy, cca do 7 rokov som sa v noci pravidelne budila a plakala, rodicia ma musela zobrat k nim do postele. A do nejakych 8rokov som sa pocikavala, mala som strach zo starsieho brata a otca. A takisto som mavala strach z prenasledovania alebo z toho, ze ma niekto napadne a ublizi mi. Inak som velmi dobry pozorovatel, dokazem ludi odsledovat a napodobnovat ich, vzdy som tuzila byt preto hereckou. No paradoxne, moj strach z ludi, ktory mam, mi to nedovoli, mam silnu nerozhodnost, vaham dlho, kym sa rozhodnem a casto sa potom pytam, ci som urobila dobre. Takisto mavam casto vycitky svedomia. Nikomu nechcem ublizit a chcem kazdemu vyhoviet, tazko hovorim nie. Milujem slobodu a neznesiem, ak mi niekto rozkazuje, dostavam z toho uzkost. Moja uzkost z ludi mi nedovoli v ich blizkosti jest, tak mam stiahnuty zaludok. Aj ked ma caka nejaka situacia s ludmi, nedokazem pred tym jest, nejde to. Myslite, ze by mi mohol pomoct nejakeho homeopaticky liek? Ospravedlnujem sa za taky dlhy prispevok. No mozno vam tolko "indicii" pomoze