Slovenská akadémia klasickej homeopatie

http://www.hkap.cz/o-nalehavych-otazkac ... homeopatii

Na našich stránkách jsme informovali o semináři pořádaném ve dnech 2.-4. října 2009 ke zdravotnickým reformám. Doplněním k této problematice z púoněkud jiného úhlu pohledu může být zpráva ze semináře, který proběhl v říjnu 2009 ve Vatikánu k etickým otázkám spirituality zdraví a kterou zpracoval účastní semináře doc.ThDr Ing. Vladimír Inocent Staniszló PhD z Institutu aplikované etiky při Teologické fakultě Katolické university v Košicích.Zprávu otiskujeme se souhlasem autora.

20.-21. októbra 2009 sa na pôde štátu Vatikán v Palazzo della Cancelleria v Ríme uskutočnil zaujímavý vyhradený seminár „Etika a spiritualita zdravia. Tradičná a komplementárna medicína. Skúmanie a nové orientácie.“ Seminár bol organizovaný pod vysokým patronátom Pontifikálnej rady pre pastoráciu (a službu) zdravia sv. Stolice (a jeho prezidenta emeritného arcibiskupa z Radoma Zygmunda Zimowského, ktorý sa seminára síce nezúčastnil pre prácu na Synode o Afrike, ale napísal úvodnú zdravicu) pod predsedníctvom Paula kardinála Pouparda, emeritného prezidenta Pontifikálnej rady pre kultúru, ktorý celý seminár aj sám moderoval.

Kedže v našej slovenskej odbornej ako aj náboženskej verejnosti dlhodobo prevláda široká skepsa nad mnohými alternatívnymi formami liečenia, zvlášť čo sa týka homeopatie (odborná verejnosť touto formou často pohŕda, a ako sa ukázalo na konferencii, toto je reakcia skoro všetkých štátov bývalého východného bloku, zatiaľčo náboženská verejnosť ekumenicky zjednotená túto oblasť často jemne povedané diabolizuje), dovolili sme si pripraviť krátku správu o tejto výnimočnej konferencii.

Už v úvodnom otváracom prejave zdôraznik kardinál Poupard, že hovoriť o etike a spiritualite zdravia znamená hovoriť o ľudskej podmienke osôb a spoločností. Zdravie sa nám javí ako schopné postarať sa samé o seba, ale súčasne je považované za krehké, ohrozované a vyžaduje použitie plánov a prostriedkov, ktoré sú čoraz významnejšie a pri ich vykonávaní sa začína viac do popredia dostávať aj etická dimenzia.

V prečítanej zdravici predsedu Pontifikálnej rady pre pastoráciu zdravia arcibiskupa Zimowského bolo zvlášť zvýraznené, že etika a spiritualita sú vlastné človeku. Tieto ukazujú súčasne rozdielnosť medzi svetom ľudí a zvyškom okolitého vesmíru. V tomto zmysle nám nič nebráni potvrdiť, že obe patria k tým prvým univerzáliám o ktorých hovoril pápež Pavol VI. v svojej encyklike Ecclesiam Suam. Jedná sa tu o univerzálie, ktoré spájajú do jedinej a rovnakej rodiny celý ľudský rod (ES 101). Zimowski zdôraznil, že oficiálna medicína, nazývaná aj vedecká, z dôvodu svojich vlastných hraníc, ktoré nie sú len metodologické a hranicami perspektívy, ale aj štrukturálne, necháva otvorené mnohé voľné oblasti, do ktorých nutne patria iné ponuky, často kvalifikované ako komplementárne alebo alternatívne.

V impozantnom prostredí vatikánskeho paláca sa potom 2 dni striedali prejavy mnohých odborníkov z viacerých oblastí vedy a výskumu. Najprv filozof prof. J. Burgos hľadal odpovede na vzťah etiky a spirituality v oblasti imaginárnosti a po ňom člen maltézskeho rádu z Francúzska a prodekan fakulty medicíny v Lille prof. De Broucker sa zamýšlal nad zdravím ako etickým imperatívom. Dospel pritom k záveru, že ak je zdravie istým stavom blahobytu a šťastia, ako to definuje Svetová zdravotnícka organizácia, tak tento stav je už z prirodzeného hľadiska nestabilný a krehký a činí človeka zraniteľným. Preto zdravie nie je len vyhradenou vecou medicíny. Ak má byť zdravie aj záležitosťou etiky, tak už tu začínajú ťažkosti z toho dôvodu, že tento stav je z väčšej časti stavom subjektívnym. Ak teda považujeme zdravie za etický imperatív, musíme si podľa prof. de Brouckera uvedomiť štyri výzvy spoločnosti v oblasti zdravia:

- nevyhnutnosť pokory a opatrnosti ba dokonca prezieravosť pred hranicami medicíny

- námietky utrpenia v ich zložkách fyzických, psychických, morálnych a spirituálnych

- snaha, aby všetky ľudské bytosti boli rešpektované

- pozornosť, ktorú musíme mať pred blížnym a schopnosť stávať sa jeho pomocou sebou samým

Ďaľším prednášajúcim bol ženevský detský lekár dr. Paul Bouvier, ktorý je medicínsky poradca Červeného kríža so sídlom v Ženeve. Bouvier sledoval myšlienky zakladateľa Červeného kríža Henryho Dunanta a hľadal odpoveď na otázky humanitárnej povinnosti a hlavne lekárskeho humanitárneho jednania. Kedy sa musí lekár naozaj zastaviť pri pacientovi v núdzi aj keď s ním nemá nič spoločné? Bouvier v reflexii milosrdného samaritána sa pokúša nájsť odpovede pre trpiacich v konfliktoch tohoto sveta. Kto je našim blížnym v rôznych konfliktoch sveta, a na americkej základni Guantanamo? Je vôbec povinnosťou starať sa o nepriateľov, alebo ich dokonca v mene národných záujmov aj mučiť? Nemali by sme sa skôr bezvýhradne starať o ľudskú dôstojnosť zajatcov, ktorá zakazuje ponižovanie a mučenie kohokoľvek (M. Terestchenko)? Rozvojom nezávislej pomoci Červeného kríža môže konkrétne pomôcť v reálnom konflikte v Afganistane, na Haiti alebo kdekoľvek, kde pracuje dobrovoľne viac ako 12000 spolupra­covníkov v 80 krajinách sveta.

Profesor bakteriológie, virológie a mykológie na lekárskej fakulte Semlalia v Marakéši, major marockej armády dr. Jana Moha sa pokúšal hľadať odpovede na bohatstvo a nejasnosti tradičnej medicíny v Afrike, Ázii a Oceánii. Jeho prednáška sa pokúšala spojiť modernú (molekulárnu) medicínu s medicínou budúcnosti, kam podľa neho patrí lekárska veda elektrického tela ako prvá etapa holistickej medicíny, ktorú používali už naši predkovia. Práve homeopatia sa podľa neho obracia na toto elektrické telo. Profesorka Manjari Dwivedi z Fakulty Ayurvedy Banaras Hindu Univerzity vo Varanasi v Indii sa pokúšala predstaviť Ayurvedu ako jednu z najstarších lekárskych metód, ktorá už vyše 6000 rokov spája jednotu tela a duše. Pre sociálny mier vo svete bude potrebné znovaoživenie spirituality, ktorá je integrálnou časťou Ayurvedy. Jednota v rôznosti je prirodzeným zákonom, ktorej jadrom nie je sociálna, kultúrna, humanitárna, ale spirituálna jednota.

Po týchto siedmych príhovoroch sa prvý deň seminára zakončil koncertom komorného orchestra v priestoroch Palazzo della Cancelleria.

Celý druhý deň bola na programe dňa téma homeopatie v jej histórii, vývoji a dynamike. Veľký počet odborníkov z celého sveta sa pokúšalo vedecky ukázať na výsledky tejto terapeutickej liečebnej metódy, ako aj na vedecké základy homeopatie.

Najprv Dr. Corine Mure z laboratórii Boiron z Lyonu poukázala pomocou historického exkurzu na lepšie pochopenie homeopatickej terapeutickej metódy medzi lekárskymi vedami v úsilí o zdravie človeka. Už viac ako 200 rokov sa v mnohých krajinách úspešne používa homeopatická liečba ako terapia komplementárna a tradičná v zmysle komplementarity biomedicíny, teda medicíny akademickej. Tak ako sa súčasné vedy pýtajú po účinnosti homeopatie, tak aj homeopatia kladie otázky súčasným medicínskym vedám.

Hahnemann, ktorý sa považuje za otca homeopatie si kládol dve základné otázky, ktoré trápili všetkých vedcov v oblasti medicíny na konci 18. storočia:

- ako identifikovať chorobu?

- aké sú vlastnosti lekárenských drog, ktoré používame pre liečenie?

Mure zdôraznila v svojom príspevku, že história homeopatie je pochopiteľná v kontexte kultúry lekárskych vied strednej Európy a nie západnej Európy.

Hahnemann experimentuje s drogami, sledujúc podobnosť medzi experimentálnymi údajmi drôg u zdravých osôb a symptómami pacientov. Táto metodológia sa vyučovala na dvore rakúskych monarchov. Avšak Hahnemann definuje dôležitosť kvality drôg a nakoniec dôležitosť dávkovania. Táto metóda obohatila terapeutiku indikovania lieku podľa hypokratovho princípu podobnosti. Takto obe metódy ako homeopatická, tak aj alopatická spája hypokratova koncepcia. Jeho metóda, podľa dr. Mure, znova postavila človeka do stredu výskumu.

Belgický lekár Dr. M. Van Wassenhoven a predseda homeopatickej spoločnosti Belgicka sa zameral na nový holistický koncept, teda celostný prístup pri skúmaní. Jedná sa o prístup, ktorý posudzuje človeka v jeho celistvosti a nie ako súhrn častí. Pristupuje sa tu teda v prvom rade k človekovi s jeho pocitmi, emóciami (jeho vzťahmi v rodine a širšom okolí, práci, jeho túžbach a prokejtoch) a nielen k chorobe ako takej. Wassenhoven tu pripojil myšlienky sv. Tomáša Akvinského, ktorý hovoril o bytí človeka zloženom z duše a tela ako jednoty. Duša je u neho formou človeka (aristotelovská terminológia hylemorfnej logiky) a telo jeho látkou. Človek takto nemá telo, ale je telom. Forma tela, duša, je životný princíp človeka. Človek je takto jednotou substanciálnou alebo ontologickou. Morálna veda má za cieľ doviesť celého človeka na cestu dobrého života: nemá teda potláčať vášne, ale ich integrovať do aktov vôle a používať. Len používanie vášní z nich totiž robí vášne dobré alebo zlé. Samy osebe sú teda vášne morálne neutrálne. Dôležitým je teda prítomnosť, alebo neprítomnosť a stupeň vzdialenia sa od hľadaného dobra, ktoré vysoko ovplyvňujú celkovú senzibilitu ľudského bytia a takto majú dôležitú reflexiu v pláne fyziologickom ako aj psychologickom. Zdravie, dodáva Wassenhoven, je teda dôležité z dôvodu dobrého sociálneho života, ktorý sám umožní rozvoj človeka a umožní mu byť šťastným. Wassenhoven poukázal na homeopatickej terapii alergických ochorení ako sa tento holistický koncept uplatňuje v praxi. Nakoniec obhajuje ďaľšie experimentovanie, ktoré by jasne malo ukázať dôležitosť tohto prístupu v medicínskej ve­de.

Po malej prestávke pokračoval seminár poukázaním na vedecké základy homeopatie. Najprv prof. L. Rey, francúzsky biológ, ktorý pracoval dlhé roky pre švajčiarsku korporáciu Nestle a neskôr vytvoril vlastné výskumné laboratórium pre štúdium Freeze-Drying (sušenie mrazením, lyofilizácia) a vlastností vody a vysoko rozpustných riedení pomocou základných fyzikálnych metód, prezentoval svoje výskumy homeopatických riedení pomocou fyzikálnych prostriedkov. Jeho závery ukázali, že mnoho koherentných fyzikálnych meraní môže poukázať na to, že vysoké riedenie je selektívne a poskytuje pozitívny vedecký podklad pre homeopatiu. Vzápätí na jeho prednášku nadviazal aj prof. G. Resch, špecialista na homeopatiu z Viedne, vedeckým skúmaním vody, ktorého výsledky potvrdzovali predpoklady prof. Reya. Na tieto príspevky odpovedal aj prof. P. Bellavite, hematológ z Veronskej univerzity, ktorý poukázal na biologickú evidenciu homeopatie. Pomocou svojho týmu sa prof. Bellavita pokúša zaradiť homeopatiu ako komplementárnu terapiu k školskej medicíne. Jeho tím sa venuje práci v oblasti voľných radikálov, leukocytovej biológie a bunkovej farmakológie.

Popoludní druhého rokovacieho dňa sa pozornosť prednášajúcich odborníkov sústreďovala na výsledky a klinickú preukázateľnosť homeopatie. Pred očami poslucháčov defilovali praktickí odborníci ako riaditeľ Kráľovskej londýnskej homeopatickej nemocnice dr. P. Fischer s veľkou záplavou grafov a výsledkov pozitívnych ohľadne homeopatie. Ako reumatológ poukázal na výborné výsledky pri liečení mnohých aj chronických ochorení pomocou homeopatie a zdôraznil, že sa dlhodobo pokúša túto liečebnú metódu začleniť do celkovej lekárskej terapeutickej liečby. Po ňom nasledovala prof. S. Bernardini zo Sienny, ktorá je prezidentkou talianskej spoločnosti pre homeopatiu a integrovanú medicínu, a ktorá referovala o hormesis ako o najdôležitejšom koncepte pre rozvoj modernej homeopatie. Táto energická profesorka poukázala na samotnú charakteristiku homeopatického lieku, ktorý na rozdiel od chemického prípravku je zbavený toxických a často aj sekundárnych efektov. Tieto lieky sa dajú rozdeliť do dvoch kategórii: liekov molekulárnej koncentrácie a liekov, ktoré majú tak silnú rozriedenosť, že v nich nie je možné určiť molekuly.

„Klasické“, alebo konvenčné lieky, podľa Bernardiniovej, ktoré sa používajú pri terapeutickom liečení chorôb, sú len vtedy účinné, ak ich dávkovanie je prispôsobené terapeutickej koncentrácii, ktorá sa nachádza veľmi blízko toxického prahu. Konvenčná farmakológia teda používa lieky podľa chápania lieku ako „antisymptómového“, ktoré prispelo k objaveniu antibiotických, protizápalových, protipyretických (paracetamol, ibuprofein) molekúl a molekúl proti kašlu. Výhodou týchto metód je aspoň čiastočné štúdium biochemických mechanizmov akcie u liekov. Ich hranicou však je fakt, že nepoznajú schopnosti reakcie, ktoré má každý chorý organizmus zoči-voči chorobe, a takto sú len jednoduchou voľbou paradigmy, teda perspektívy z vizuálneho uhla pohľadu. Oproti homeopatickej metóde sa u nich požívajú substancie, ktoré sú organizmu cudzie (tzv. xénobiotické) v malých množstvách za účelom vyvolania vzájomného pôsobenia týchto biologických systémov – subtílnych, ale dostatočných pre vyvolanie uzdravujúcej reakcie.

Naopak homeopatia si volí inú paradigmu, ktorá predvída, že chorý organizmus môže spustiť svoju vlastnú reakciu uzdravenia, ktorá sa môže nazývať aj samouzdravovací proces, alebo uzdravenie biologické. Bernardiniová pri definovaní hormesis ako stimulačného efektu pod-inhibitrickej koncentrácie rastu skrze slabú hladinu inhibitorov (blokátorov) samotného rastu sa pokúsila ukázať veľké možnosti homeopatickách metód pri liečení chrôb moderného veku ako diabetes a kardiovaskulárne choroby, rakovinových tumorov a dokonca Alzheimerovej choroby.

Veľmi pekne definoval konvenčnú a homeopatickú terapeutickú metódu dr. Menachem Oberbaum z centra pre integratívnu komplementárnu medicínu Shaare Zedek Medical v Jeruzaleme. Podľa neho je homeopatia formou holistickej medicíny, ktorá je založená na zákone o podobnosti a na princípe minimálnej dávky. Oberbaum poukázal na vývoj homeopatickej praxe od tzv. klasickej cez klinickú až po komplexnú homeopatiu. Klasická homeopatia sa zakladá na emocionálnych, mentálnych, všeobecných a lokálnych symptómoch patienta. Konvenčná lekárska diagnóza má tu vedľajšiu dôležitosť. Jednotlivá dávka precízneho individuálneho lieku sa tu veľmi vysoko riedi a podáva sa nie veľmi často. Klinická, teda moderná homeopatia by sa dala vidieť ako tak odvodená z klasickej homeopatie, aby dávala prednosť konvenčnej lekárskej diagnóze, ktorá sa celkovo prispôsobuje základným princípom homeopatie. Dôraz je tu kladený na symptómy vzťahujúce sa na patológiu, pri spoluuvažovaní mentálnych a všeobecných symptómov, zvlášť tých, ktoré sa vzťahujú na hlavnú chorobu. Jednotlivé lieky sú používané v aranžovanej sekvencii. Tieto lieky sú veľmi vysoko rozriedené a podávajú sa v častých intervaloch. Komplexná homeopatia sa vyvíja ako ďaľší pokus o adaptovanie homeopatie ku konvenčnej medicínskej paradigme. Niektoré lieky, ktoré často zahrňujú rozličné aspekty konvenčnej diagnózy, sa zmiešajú a podávajú v nízkom riedení s očakávaním, že v konečnom dôsledku tieto lieky pomôžu homeopatickým spôsobom. Predpokladá sa, že tento typ homeopatických aktov pôsobí na oveľa zriedkavejšej úrovni ako klasická klinická homeopatia.

Oberbaum jednoznačne obhajuje komplementárne používanie oboch foriem medicíny – ako konvenčnej, tak aj homeopatickej. Vedecký svet je síce dnes ovládaný oveľa viac racionálnymi prvkami ako prvkami empirickými a takto núti aj vedcov pracujúcich v homeopatii, aby sa pokúšali racionálne vysvetliť svoje empirické výskumy. Homeopatia je však podľa neho nekarteziánska forma medicíny a ako taká je veľmi ťažko posúditeľná vedeckými metódami, ktoré sa vyvinuli a používajú pomocou newtonsko-karteziánskej modernej vedeckej medicíny. Avšak aj konvenčná medicína sa musí naučiť akceptovať potrebu individualizácie a uznať, že choroba môže byť videná ako jednotná sada symptómov vyjadrených jednotlivými pacientmi. Homeopatia zasa na druhej strane musí akceptovať potrebu reprodukčného svedectva kli­nických testov, ktoré je jedným z uholných kameňov konvenčnej medicíny. Homeopatia bude musieť zaplatiť svoju cenu pri uvedení náhodných kontrolných testov do svojich výskumných programov. Len takto sa bude dať skúmať odpoveď na otázku, či homeopatia ako metóda (a nie ako liek) je použiteľná pri liečení určitých patologických stavov. Takto redukciou axióm bude vedieť medicína pre zlepšenie starostivosti o zdravie zaviesť aj faktor mentálneho a emocionálneho stavu pacienta, teda parametre, ktoré sa len veľmi zriedkavo berú do úvahy v klinickom výskume.

Lekár, bývalý dekan Fakulty homeopatie v Londýne a neskôr aj vysvätený kňaz anglikánskej Cirkvi Jeremy Swayne, je známy svojou prácou pri riešení problémov medicíny a uzdravovania a zvlášť aj v problematike vedy a teológie. Vo svojej prednáške o koncepte uzdravovania sa pokúsil ukázať aj na povolanie človeka pre zdravie. A v konečnom dôsledku nielen človeka, ale celého stvorenstva. Swayne zdôraznil, že zdravie a proces uzdravovania je prvkom mužov a žien ako duchovných stvorení. Proces uzdravovania nie je totiž len medicínskym procesom redukcionistických a mechanistických paradigiem modernej vedy, ktorá nám položila pred oči obraz biomedicínskeho modelu s jeho nádhernou silou pre kontrolu procesov choroby a fungovania tela. Ale pre stimulovanie tohoto procesu vlastného uzdravenia je nevyhnutné počítať s telom, duchom a dušou.

Swayne znovu upozorňuje na tézy svojho kolegu fyzika a anglikánskeho duchovného Johna Polkinghorna, ktorý hovorí o nešťastnom oddelení vedy a teológie. Toto rozdelenie je nielen umelé, ale aj zbytočné. Práve proces uzdravovania sa nachádza na rozhraní medzi vedou a teológiou. Dokonca ochrana zdravia u neho by sa dala nazvať evolučným imperatívom. Swayne veľmi dôkladne analyzoval uzdravovací proces, kam neodkladne patrí aj bolesť a zmierenie ako šanca. A nakoniec pripomenul aj povolanie človeka a jeho cestu k celostnej dokonalosti.

Prvým princípom uzdravovania je podľa Swayna skutočnosť, že práve pomocou homeopatickej konzultácie sa dostáva pacient k celostnej skúsenosti. Prvý krát býva povzbudený premyslieť seba ako celok.

Druhým princípom je takisto fakt, že homeopatia poskytuje empatickú demonštráciu schopnosti tela a duše pre samoreguláciu a samouzdravovací proces. Lieky nemajú vlastnosti, pomocou ktorých konvenčné drogy môžu kontrolovať, alebo manipulovať funkciami tela. Teda správne povedané, nemôžeme vytvoriť telo ani správanie sa ducha. Nemôžeme manipulovať uzdravovací proces. Homeopatia tu môže len asistovať tak, že pomocou vzťahov vytvárame, vo vnútri povzbudzujeme a veríme „liekom“ v nás.

Posledným tretím princípom, ktorý homeopatický prístup umožňuje, je zmierenie. Samozrejme, že tento proces vyžaduje odpúšťanie iných, alebo nás samých. Súčasne spôsob, pomocou ktorého pacientov príbeh sa niekedy zjavuje, má spovednú kvalitu. Na tomto mieste má homeopatický prístup často účinnejší prístup ako formálna psychoterapia. Konvenčná terapia môže zablokovať takúto otvorenosť, pretože táto je pre-empatívna (nemožnosť zaujatia pozície druhým) celého procesu.

Predposledným prednášajúcim bol prof. M. Frass, homeopat a špecialista na internú medicínu a súčasne riaditeľ onkologického oddelenia Lekárskej univerzity vo Viedni a viceprezident lekárskej spoločnosti pre klasickú homeopatiu a prezident vrcholnej organizácie rakúskych lekárov pre celostnú medicínu. Jeho príspevok bol obhajobou pre potrebnú integráciu komplementárnej terapie.

Frass upozornil na fakt, že Svetová zdravotnícka organizácia definuje zdravie ako stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, a nie iba neprítomnosť choroby alebo poškodenia. Táto definícia, ktorá prehliada finalitu a funkcionalitu humanity človeka, sa nezmenila od roku 1948. Úlohou medicíny je zabezpečenie ľudskej dôstojnosti, rešpekt pred sebaurčením, priorita blaha pacienta, úkon jedinečný a solidárny umožňujúci viesť pacienta k uzdraveniu a uspokojujúcemu životu. Kedže konvenčná medicína zaobchádza s pacientom podporou, zámenou a/alebo odstránením, tak tento si želá viac ako len boj proti chorobe.

Na nekonečné vedecké dišputy medzi racionalistami, ktorí popierajú akýkoľvek efekt vysokej riediteľnosti, zatiaľ čo mnoho homeopatov argumentuje „veľkou potenciou“ oproti „malej potencii“, odpovedá Frass jednoducho: „…homeopatia môže fungovať s „materskou tinktúrou“ (liekom nerozpusteným a/alebo nezmiešaným) rovnako dobre s „malými potenciami“, čo sa podobá na „aplikovanú toxikológiu“. Odvtedy nejeden vedec je nútený používať veľké potencie, pričom racionalisti ostávajú stáť pri malých potenciach. Napriek tomu mnoho homeopatov vrátane mňa, experimentovalo s javom vysokej potencie. S týmto jednoduchým priblížením by mohla táto vášnivá debata byť okamžite ukončená.“

Podľa Frassa homeopatia slúži k obnoveniu fyzického (nie psychického) zdravia. Je to ako u reštaurátora umeleckého diela, ktorý reštauruje sochu do jej originálnej podoby. Rovnako homeopat obnovuje pôvodné podmienky pacienta. Najväčšia výhoda homeopatie je jej bezpečnosť vtedy, ak sa použije profesionálne. Zvlášť vysoké riedenia nesmú interferovať s metabolizmom a konvenčnou terapiou.

Záverom svojej prednášky imponoval prof. Frass praktickými výsledkami použitia homeopatie u veľmi ťažkých prípadov pacientov na jednotke intenzívnej starostlivosti, pacientov, ktorí často ležiac v kóme vôbec túto terapiu neovplyvňovali. Frass jednoznačne žiada, aby dialóg medzi konvenčnou a alternatívnou medicínou bol predmetom štúdia medicíny na vysokých školách. Homeopatia totiž nie je alternatívou, ale skutočným doplnkom konvenčnej medicíny.

Na konci dvojdňového seminára si zobral slovo jeden z členov rodiny priekopníkov homeopatickej liečby vo Francúzsku Ch. Boiron, ktorý je aj členom správnej rady lekárskej fakulty v Lyone a Etickej komisie podnikateľov MEDEF, ktorý si vo svojom príspevku položil provokatívnu otázku: „A keby sme prestali viesť boj s chorobou?“. Boiron tu poukazoval na večný boj človeka. Tento boj ho oberá o pokoj a mier v duši. Boj proti chorobám totiž vytvára nové choroby. Ani náš boj proti vírusom a mikróbom nepotláča choroby. Často zasahujeme proti chorobám bez toho, aby sme ich skutočne poznali, hlavne ich príčiny. Používame lieky s mnohými nežiadúcimi účinkami a nepýtame sa, či existujú iné prostiedky s účinkami lepšie pôsobiacimi a netoxickými. Často považujeme ľudský organizmus za miesto, kde zvádzajú nemilosrdné boje stále silnejšie lieky (takto bojujeme s prasačou chrípkou zabúdajúc, že „obyčajná“ chrípka kosí ročne vo svete viac ako 100 000 obetí; kupujeme tony očkovacích látok bez toho, aby sme túto chorobu vedeli definovať). Takisto neberieme do úvahy fantastický potenciál zdravia, ktorý vlastní každý človek. Zabudli sme, že človek je stvorenie Božie a nie iného človeka. Slávny chirurg A. Paré hovorí: „ja som ošetroval a Boh uzdravil!“. Hypokrat zase dodáva: príroda je medicína. Často dnes chceme poraziť horúčku miesto toho, aby sme ju rešpektovali a len kontrolovali. Takto považujeme už symptómy za chorobu. Mali by sme sa pokúsiť pomôcť chorobe, aby prirodzene prekonala svoju krízu potom, ako by sme zastavili jej príčiny. Každý lekár, ktorý študoval homeopatiu, už nie je len „normálnym“ lekárom, ale získava nové kompetencie, ktoré ho skutočne transformujú pomocou tohoto rozdielneho prístupu k chorobe a terapeutike. Po ukončení štúdia by sa mal každý „skutočný“ lekár všetko znova naučiť: život, smrť, psychológie, humanizmus, utrpenie, výživnú dietetiku, osteopatiu, homeopatiu. Liečebný spôsob totiž presne korešponduje so schopnosťou prispôsobiť sa každému človeku, prispôsobiť terapeutickú stratégiu, ktorá mu vyhovuje a vyžaduje poznať rozličné terapeutické spôsoby, aby sme mohli chorému ponúknuť najlepšiu voľbu.

Uzavretý seminár sa nakoniec skončil recepciou na francúzskom veľvyslanectve pri Sv. stolici.

Organizovanie takéhoto podujatia bolo nesporným prínosom. Napriek tomu, že vzhľadom na veľký počet prednášajúcich bola diskusiám venovaná len nepatrná časť seminára, musíme jednoznačne kladne hodnotiť záplavu informácií, ktoré by si však určite zaslúžili, každá zvlášť, kvalitnú odbornú debatu. Inak sa nemôžeme ubrániť dojmu prezentácie a nie konferencie na takú závažnú spoločenskú tému.

Samozrejme, že ostáva mnoho otvorených pochybností, ktoré ani tieto kvalitné prednášky nevedeli odstrániť. Nie je tajomstvom, že ani viacerí prednášajúci prvého dňa seminára neboli zanietení stúpenci homeopatie (jeden z prednášajúcich dokonca v kuloári pri téme úhrady homeopatie zdravotnými poisťovňami zažartoval, aby potom aj náboženské púte boli preplácané, keďže takisto vplývajú na duchovné blaho človeka – zaujímavé však bolo, že v prednáškovej miestnosti sa tieto diskusie neviedli). Na druhej strane však veľká väčšina účastníkov jednoznačne prízvukovala zahrnutie tejto alternatívnej liečebnej metódy medzi všeobecnú lekársku starostlivosť (aj keď zase niektorí poznamenali, že nie na všetkých pacientoch učinkujú tieto metódy tak, ako sú popísané).

Možno práve aj náš príspevok bude impulzom pre takto potrebný vedecký a spoločenský dialóg aj v našom slovenskom prostredí. Človek totiž musí nájsť svoje miesto aj v rámci vedeckého skúmania. Len celostný človek, pre teológov Božie stvorenie, može skutočne úspešne čerpať z vedecko-technických poznatkov, a takto liečiť všetko potrebné, čo jeho bytie obsahuje.