Prípad Macaw pochádza z praxe amerického homeopata Douglasa Browna, ktorý precíznym spôsobom zachytil rozprávanie a vnímanie problému pacienta. Vzhľadom na rozsah článku Vám ho prinášame v 3.častiach.

Douglasa Browna privítame na pôde SAKH už 4.novembra 2016.

Na bicykli som nádherný – 1.časť 

V máji 2007 prišiel do mojej kancelárie 47-ročný muž s bolesťami chrbta.

Pacient: „Sharon a ja sme sa presťahovali na toto miesto pred piatimi rokmi. Asi po mesiaci od sťahovania som vykonával prácu, počas ktorej som musel byť poskrúcaný (ukáže pozíciu tela a vzpaží pritom ruky). Bolo to trochu nepohodlné, ale nezamýšľal som sa nad tým až do druhého dňa, keď som sa nemohol hýbať. Navštevujem chiropraktika. Pribral som, stratil ohybnosť a zle spal. Vystriedal som už veľa chiropraktikov…. diagnóza bola, och áno, bolesti v spodnej časti chrbta. Povedali mi, že zadržiavam veľa negatívnej energie v strede chrbta. Momentálne sa môžem hýbať oveľa voľnejšie, lepšie spím. Fyzicky sa mám oveľa lepšie. Ale na druhej strane, som oveľa emocionálnejší. Som pracovne niekde dole, nie tam, kde by som mal byť. Som profesne frustrovaný a s peniazmi to je natesno. Máme dom v nájme (radšej, než aby sme ho vlastnili), a naviac nemám skutočne zaujímavé zamestnanie. Nie som workoholik, ale nenávidím nudnú prácu.

Práca, ktorú robím pre štát Washington pomaly vzlieta. Nie je skutočne interaktívna. Je viac ako iba o mne a o počítači. Veľa pracujem mentálne, ale som aj značne telesný. Dochádzal som bicyklom do práce a po nej podnikal náročné cyklotúry. Potom sa cítim dobre. (Pacient ožíva.) Som vonku! Vychutnávam si listy stromov, slnko a vtáky! (Vzrušené gesto, paže nasmeruje von, dlane nahor a naširoko sa usmeje.) Som šťastný a nezáleží mi vtedy na tom, aký frustrujúci deň to bol.

Teraz na to nemám právo. Bývam príliš ďaleko od práce a nemám čas jazdiť do takej diaľky. A až do nedávna som nebol schopný bicyklovať tak ďaleko.

Jazda na bicykli je pre mňa dôležitá. Je uvoľňujúca a zároveň je aj spôsobom, ako odstraňujem tlak. Pre mňa je to len radosť.

Popri tom, ako bicyklujem, vidím veľa bežcov. Iba niekoľko z nich vyzerá tak, že si to naozaj užívajú, skôr sa tvária: „Čert aby to vzal, je to však pre mňa dobré!“ Cyklisti sa vždy usmievajú; väčšina bežcov však vyzerá skutočne nešťastne. Bicykloval som, keď som pracoval pre automobilovú spoločnosť Ford, vyslúžilo mi to prezývku „Pán Populárny“. (Smeje sa.)

Doug Brown: Aký je to pocit pri bicyklovaní?

(Pauza.) „Číra, fyzická, zvieracia radosť. Nikdy som sa necítil elegantne a ladne. Vždy som sa cítil nemotorne.

Ale na bicykli si pripadám nádherný. Vybalansovaný, v rytme a rýchlosti.

(Ramená má vystreté.) V súčinnosti s bytím vonku, von vo fyzickom svete. Na strednej škole som behal na štadióne aj v teréne. Nebol som v tom dobrý. Som úplne nepôvabný vo väčšine vecí, len na bicykli sa cítim v súzvuku. Tiež rád pádlujem. Kanoistika, kajakárstvo. Ale nie je to úplne to isté. Pri bicyklovaní človek dosiahne rýchlosť, pri ktorej môže skutočne pozorovať svet okolo seba. Na rozdiel od auta tam nie je sklo, ani kovová klietka okolo vás. Cítite skutočnú slobodu. Je to podobné chôdzi, ale v niektorých ohľadoch to je lepšie, pretože môžete ísť ďalej a vidieť viac. Aj napriek tomu je chôdza taktiež nádherná. Je to nádherný ľudský pohyb. Sharon rada kráča. Vzdialil som sa jej, pretože tak rád bicyklujem. Pohupovanie a kolísanie pri chôdzi je vynikajúce pre tehotné ženy, dieťatko sa vďaka tomuto pohybu cíti dobre. Ale bicyklovanie je pre mňa stále tak uvoľňujúce. Je oslobodzujúce v tom zmysle, že je slobodné byť vonku, ale môžete ísť na viac miest v kratšom čase. Môžete byť so svetom v interakcii a vidieť z neho viac. Na intelektuálnej úrovni, keď si vezmem svoj bicykel a nie som v aute, nepoužívam fosílne palivá a neprispievam k ďalším problémom. Nezaberám veľa miesta. Som frustrovaný, keď som autom v premávke. Nie preto, že by som sa ponáhľal. Príde mi to však ako mrhanie. Dlhé roky som žil v Detroite. Rýchlosť sa nezvyšuje. V skutočnosti je to tempo chodcov. Bicykel vašu rýchlosť zdvojnásobí!“

Doug Brown: Aký je to pocit, byť v klietke?

„Izoluje to ľudí do boxov. Je tam málo ľudskej interakcie. Rád som v autobuse alebo vo vlaku. Ľudia sú tam na rovnakom mieste. Najmä v metre v New Yorku. Počujete ľudí rozprávať rozličnými jazykmi, vidíte rôzne farby pleti. Je tu všelijaké oblečenie a prezentuje sa rozličná kultúra. Nie je to len partia bielych Američanov v dopravnej zápche na diaľnici. To sa mi javí ako veľmi izolujúce. Robím všetko pre to, aby som sa vyhol tejto situácii. Tam kde pracujem, máme hory a rieku.

Idem von a pozorujem vtáky. Sledujem orly na ceste do práce; morské orly v lete.

My sme obaja kvetinoví maniaci…. och, táto a táto rastlinka práve kvitne; je čas zastaviť sa a nazbierať nejaké semiačka. Obaja máme taký pracovný čas, že je takáto malá zachádzka možná.“

Doug Brown: Čo je vašou negatívnou energiou?

„Frustrácia z mojej pracovnej pozície. Čiastočný úväzok, znudenosť a finančne sa tiež nehýbem dopredu. Moja frustrácia ma prekvapuje; nikdy som nebol silne stotožnený s prácou. Je to niečo, čo robím, aby som mal z čoho zaplatiť šeky; nie je to to, s čím sa stotožňujem. A tak je tomu aj teraz, bol som unavený z nudy. Nechcem tam sedieť celý deň a vykonávať tú istú prácu znova a znova. A potom robiť to isté aj zajtra. Chcem veľa rozličných úloh, interakcií a zodpovednosť.“

Doug Brown: Aký je pocit v tejto situácii za pocitom viny?

„Trochu uväznený. Pýtam sa sám seba: Robím niečo zle? Je tu možnosť diskriminácie kvôli veku? Prekročil som nejakú hranicu veku alebo minulosti, vďaka ktorej bude ťažké presunúť sa do profesionálnejšej kategórie? Alebo sa dostať k tomu, čo chcem v skutočnosti robiť?

Je to vágny pocit. Prekročil som nejaké magické hranice? V žiadosti o zamestnanie je kolonka, do ktorej sa vpisuje rok ukončenia vysokej školy. Ak ju nechám prázdnu, možno to bude príliš podozrivé: možno skrývam svoj vek a to je to, čo naozaj v skutočnosti robím. Skrátil som svoj životopis na posledných desať rokov. Chcem vidieť, či bude rozdiel. Jednako, vyzerá to, akoby som skrýval.

Začínam sa cítiť zúfalo. Ale len v jednej oblasti môjho života. Môj súkromný život je výborný. Sharon je skvelá partnerka. Som rád na severozápade Spojených štátov, ale získam tu niekedy zaujímavú prácu? Radi by sme si finančne polepšili, ale obaja dávame prednosť záujmom pred dolármi.

Som unavený a frustrovaný z nudy, z toho, že nemám dostatok stimulov a nie som v dostatočnej osobnej interakcii.

Robím druh práce, v ktorej ľahko uviaznete v pozícii `Si počítačový maník, osoba, na ktorú sa možno spoľahnúť, inak s tebou nekomunikujeme.` Nechodíš na stretnutia, nekomunikuješ veľa s ľuďmi medzi štyrmi očami okrem situácie keď sa pýtajú: „Môžeš prísť prosím ťa vyriešiť tento problém?“ Vidím, ako ma čoraz viac tlačia do tejto roly. Pre väčšinu chlapcov, ktorí robia technickú podporu je to presne to, čo chcú. Často sú introvertní; rozumejú si lepšie so strojmi a procesmi ako s ľuďmi. Ja viem robiť s prístrojmi, ale viac sa zaujímam o ľudí.

Robím počítačové mapovanie. Mojou náplňou je poskytovať podporu neziskovým a vládnym jednotkám v našej oblasti. Malo by to zahŕňať množstvo rozhovorov s ľuďmi v zmysle „Čo potrebujete?“, atď. Ale to sa nedeje. Namiesto toho prijímam urgentné telefonáty v zmysle: „Hej, potrebujem mapu na toto, môžeš ju do polhodiny natiahnuť do systému?“ To sa začína meniť v bode dlhej konverzácie, keď sedíme a pracujeme spolu v duchu : `Poďme to spraviť naozaj pekne`. Časť mojej práce by malo byť vyučovanie. Nie nevyhnutne v triede, ale sedenie a rozprávanie sa s ľuďmi a ukážky použitia konkrétneho nástroja. K tomu však v súčasnej práci doteraz nedošlo. Rád by som opäť učil.“

Doug Brown: Aký je to pocit byť uviaznutý?

„To, že budem túto prácu vykonávať nasledovných 20-30 rokov. Túto nudnú, opakovanú činnosť… Je protikladom toho, čo chcem. Málo interakcie. Nemohol som dostať niečo iné, lepšie.

Nie som veľkým zástancom osobnostného testu Myersa-Briggsa. Cítim, akoby ma ľudia chceli škatuľkovať, keď mi ho kážu robiť. Výsledky po absolvovaní ma hodnotia v strede škály medzi introvertom a extrovertom. Som dokonale šťastný, keď mám úlohu na riešenie, ktorá vyžaduje aby som sa posadil, premyslel to a SPRAVIL tú vec, bez ohľadu na to, koľko času to vyžaduje. Som rovnako šťastný, keď stojím pred miestnosťou plnou ľudí, rozprávam a sme vo vzájomnom pôsobení. Nie je to jeden, alebo ostatní. Mení sa to zo dňa na deň, z okolnosti na okolnosť. Niektoré úlohy sú pútavejšie ako ostatné, niekedy sa môžem dostať do režimu izolovanosti, ale stále sa mi to páči. Niektoré skupiny sú zaujímavejšie ako iné, s niektorými je jednoduchšie spojiť sa a vstúpiť do kontaktu. Pracovné úlohy, ktoré odo mňa vyžadujú , aby som bol izolovaný pre mňa nie sú nevyhnutne problémom. Problémom je pocit, že sa tieto zaujímavé okamihy nebudú diať: NIKDY, alebo len raz za čas, a tým nevznikne rovnováha medzi dvoma stranami mojej osobnosti.

Mal by som si hľadať inú prácu? Je to zdĺhavé a nudné. Nerád robím to, čo musím robiť, čo som nútený robiť, bez stykov s ľuďmi. Mení sa to. Práca vzlieta. Financovanie pre nasledovný rok je dobré. Bude viac kontaktu s klientmi, budem pracovať s oveľa väčším počtom ľudí, so širšou škálou úloh.“

Doug Brown: Ak by sa táto situácia nudnej a rutinnej práce vyhrotila do extrému, aké by to bolo?

„Ak to je fyzická vec, tak to nejako spravím. Ale ak to je mentálna záležitosť, moje myšlienky sa potulujú. Je pre mňa ťažké zostať zameraný a sústredený na vec. Tým sa to zhorší. Je to táto nudná vec, ktorú treba spraviť a nemôžem sa z toho dostať. Ale ak to je fyzická záležitosť, moje ruky to spravia, ale moja myseľ sa túla.“

Doug Brown: Ak by to trvalo 100 dní?

„Cítil by som sa naozaj deprimovaný. Psychicky by som sa ubil. Viem byť k sebe veľmi kritický. Najmä keď som sa z toho nemohol dostať a robiť opäť veci, ktoré ma dobijú….

Som pekne odcudzený od mojej rodiny. Môj otec je tyran. Slovný tyran. Ako dieťaťu mi hovoril: „Si nemotorný, si hlúpy.“ V dôsledku toho som začal o sebe pochybovať. Zvláštne, pretože väčšinu času som arogantný. A možno to je len maska. (Smeje sa.)“

Pokračovanie v 2.časti.

_______________________________________________________________________________________________________

Autor: Douglas Brown, CCH, RSHom(NA), FNP

Zdroj: http://hpathy.com/clinical-cases/im-beautiful-on-a-bicycle-a-case-of-macaw/

Preklad: Ing. Jana Kováčová

Foto: pixabay.com