Prípad Macaw pochádza z praxe amerického homeopata Douglasa Browna, ktorý precíznym spôsobom zachytil rozprávanie a vnímanie problému pacienta. Vzhľadom na rozsah článku Vám ho prinášame v 3.častiach.

Interakcia – 2. časť

Doug Brown: Čo to znamená, že ste arogantný?

„Som dosť sebavedomý vo väčšine vecí. Čokoľvek spravím, je to skutočne dobré. Pravdepodobne som mal kvôli tomu v minulosti aj osobné problémy. Som na seba tvrdý. Musíš to urobiť správne, nech to dobre dopadne. A myslím, že ľudia majú za to, že ak máte takýto prístup k sebe, tak budete mať taký prístup aj k nim. Ale to nie je tak. Ako však poviete ľuďom, že ich neposudzujete podľa rovnakého metra? Nemám právo súdiť – prijal som takýto prístup, pretože neviem, čo sa ľuďom mohlo prihodiť v ich živote. Ako môžem potom čestne povedať, že niekto niečo robí nesprávne? Moji rodičia sú vždy kritickí k iným ľuďom. Nechcel som byť taký…. ale kolegovia to zakončili pocitom: `Och, ty si ten chlapík, ktorý spôsobí to, že zvyšok nás vyzerá zle.` Alebo: `Ty si ten chlapík, ktorý nasadzuje latku tak vysoko, že do nej nechceme dospieť.` Alebo: `Ty si ten, ktorý je vzrušený zo zdĺhavej, nudnej práce, ktorú by zvyšok z nás radšej nerobil.`

V mojom poslednom zamestnaní, predtým ako som prišiel do Oregonu, bolo veľa pracovných zmien a moja vedúca na to nereagovala dobre. Zvykla zadávať úlohy, ktoré bolo treba spraviť ako trest. Zakrátko skončila a požiadali ma, aby som ju nakrátko zastúpil.“

Doug Brown: Úlohy ako trest?

Dávala ľuďom úlohy, ktoré nenávideli. Nebol žiadny dôvod nakázať Roberte, aby robila prácu, ktorú neznáša, keď ju rád robím ja. Alebo Stacey. Prečo má byť pridelená Roberte, keď ju ona neznáša? Nebol nevyhnutne dôvod, aby konkrétna práca bola pridelená konkrétnej osobe. Niekedy to dávalo zmysel, pretože to zapadalo do osobných kompetencií. Ale v niektorých prípadoch to mohol vykonať hocikto z nás.

Prvá vec, ktorú som povedal na zamestnaneckej porade po nástupe do funkcie bola: „Hej, my všetci máme úlohy, ktoré nenávidíme – ktorých z nich sa chcete vzdať?“ Zodvihli ruky a vymenili sme si úlohy. Týmto sa mi otvorili oči v spôsobe, ako je na seba možné pôsobiť na pracovisku. Nie som si istý, či pôvodná šéfka vedome trestala ľudí, ale mal som z toho taký pocit. Morálka bola skutočne nízka.

Chcem výzvy, vzájomne na seba pôsobiť s ľuďmi.

Niektorí chcú rovnakú vec deň čo deň. Napríklad taký účtovník. Bolo by pre mňa zložité vykonávať takú prácu. Zabíjalo by to dušu. Je to len o pohybe čísel. Nie je v tom žiadna intelektuálna výzva. Keď sa raz naučíte účtovníctvo, zvládnete to. Nie je tam nič, čo by sa menilo.

Rád pracujem v lese. Nie som v tom obzvlášť dobrý. Ale hoci ste aj majster tesár, veci sa menia; vždy čelíte výzvam. Povedzme, kvalite dreva, ako opracujete drevo do tvaru akého chcete. V účtovníctve nie je žiadna výzva. Je to tiež fyzicko-duševná záležitosť a ja chcem pracovať s obidvoma jej časťami. V účtovníctve je všetko „tam hore“. Nie je tam žiadna telesnosť.“

Doug Brown: Čo robí jednu skupinu atraktívnejšou na interakciu?

„Ako prvé, skupina musí byť zaujatá. Som si istý, že ste boli na stretnutiach, kde v skutočnosti nechcel byť nikto. Ak sa skupina zaujíma o to, čo sa robí, je to kľúčové.

Druhou vecou je, že mám rád rôznorodé skupiny. Ľudia prichádzajú z rôznych kútov, rôznych podmienok a majú rozličné vzdelanie. Veľa sa z toho môžeme naučiť. Z rozmanitých skúseností, ktoré prinášajú. Mať skupinu podobných ľudí, z ktorých nikto nechce byť na mieste kde sú, toto vo mne nevzbudzuje žiadny záujem. (Dvíha ruky a vytvára bariéru.)

Kedysi som učil angličtinu ako druhý jazyk v New Yorku. Mal som plnú miestnosť ľudí z celého sveta. A áno, učil som ich angličtinu, teda oni sa učili odo mňa a JA som sa od nich učil o ich kultúrach, viere a prišiel som tak do styku s dvoma skutočne rozdielnymi kultúrami. Pamätám si na chlapca z Jemenu počas jedného obeda. Jemen – jedna polovica bola komunistická a druhá fundamentalisticky moslimská. Chlapec nadviazal priateľstvo s mladým Japoncom. Jemenčan ku mne prišiel skutočne znepokojený: „Vedeli ste, že Japonci neveria v Boha?“ Opýtal sa. Och, tento chlapec, s ktorým si sa spriatelil neverí v Boha a celá tvoja kultúra na teba kričí, že si bol prekliaty diablom! (Ruky má zdvihnuté dlaňami nahor, naširoko sa usmieva.) Bola to ZAUJÍMAVÁ konverzácia. Hovorili sme o veľa veciach, rôznych vnímaniach…. neviem veľa o islame; áno, poznám jadro a základnú štruktúru tejto viery, ale každodenné veci…  (Pokrčí ramenami). Rozprávali sme sa a ja som mu odporučil ľudí ktorí vedia viac, poradcov. Bol to tvrdý oriešok.“

Doug Brown: „Ak ste v takomto prostredí, v zaujatej, diverzifikovanej, zdieľajúcej skupine, aká je to skúsenosť?“

Je to pocit ako na bicykli: Sloboda. Zažívanie sveta. Možnosti bez hraníc. Presne…. intelektuálne zamestnanie je výborné. Ale z emočného hľadiska to je úplné uvoľnenie a sloboda. Ľudské smerovanie, interakcia.

Sharon a ja sa obaja zaujímame o jedlo pripravené z lokálnych surovín a nepozeráme televíziu. Máme radi oslavy, na ktorých sa stretávajú ľudia kvôli akustickej hudbe. Nie sme za technológiu ako sprostredkovateľskú vec medzi ľuďmi. Takže robíme veci tak, aby sme od tohto zostali oddelení. Robíme nie je to správne slovo. Proste NErobíme. To, čo je pre nás dôležité, je jednoducho byť s ľuďmi a vykonávať s nimi činnosti. Hovoriť vtipy, deliť sa o príbehy. Počúvať dobrú hudbu, alebo ju hrať. Alebo zlú muziku…. na to nezáleží. (Smeje sa.) Stále to je vecou ľudí. Sme vydesení počtom ľudí, pre ktorých toto nie je, ako sa zdá, súčasťou života. Zarmucuje nás to.

Môj mladší brat je mojím úplným opakom. Pracuje pre Wal-mart a býva na škaredom predmestí Los Angeles. Keď je príliš horúco na to, aby jeho deti šli von, hrajú násilné videohry na obrovskej televíznej obrazovke. Neviem pochopiť, prečo to takto chcú. Prečo si myslia, že to je lepší životný štýl? Na filozofickej úrovni, prečo hodnotíme sami seba kvalitou nášho vlastníctva radšej ako kvalitou našich životov? Vídam ľudí, ktorí majú veľký dom, veľké auto, veľkú loď a veľkú chatu v lese…. a oni skutočne nie sú veľmi šťastní. Hovoria, že sa cítia chytení do pasce a radi by sa z nej dostali, ale nevedia ako. Myslím, že cítia, že im niečo chýba, ale nezdá sa, že by vedeli, čo to je a zároveň sa boja urobiť krok.

Počas výpadku elektriky som videl veľmi nešťastných susedov počas grilovačky zdieľať tento ľudský moment a takisto môžete vidieť oddychujúcich ľudí konštatovať: „Toto by sme mali robiť častejšie.“ Ale keď sa prú znovu zapne, vrátia sa späť k svojim elektronickým hrám – až do najbližšieho výpadku elektriky.

Som majster drobností, učenia sa tajuplných, zvláštnych maličkostí. Čudácke záujmy, nekonvenční autori alebo hudobníci, v súvislosti s postupmi tiež.

Často nedokončím veci, pretože pre mňa to je o učení sa. Nie nevyhnutne posledný fádny detail – to pre mňa nie je dôležité. Mám, čo som skutočne chcel. To niekedy privádza Sharon do šialenstva. Hovorí: „Prečo niečo konečne nedokončíš?“ A prečo by som vlastne mal chcieť? Dokončovanie je len trénovanie fádnosti! Väčšinu štúdia na univerzite mám ukončenú, ale pravdepodobne ho neukončím úplne, pretože z toho nič nezískam. Iba viac výdavkov a ďalšie štyri mesiace na získanie kúska papiera, ktorý pre mňa nič neznamená. „Ale si skoro tam!“ Áno, a čo? Nepotrebujem míňať čas a peniaze na získanie tejto veci, pretože sa z nej v skutočnosti nič nenaučím. Len získanie tohto „zázračného“ kúska papiera sa zdá byť…. ak by som cítil, že to nejako zlepší môj život, zabezpečí mi zvýšenie platu, povýšenie, alebo lepšiu prácu…. nie je to však záväzné. Načo sa trápiť?

Ale čo zisťujem je skutočnosť, že sa potrebujem nejako vrátiť k učeniu. Vyučoval som dlhé roky na City University v New Yorku. Potom však obmedzili rozpočet a ja som ani nemal postačujúci služobný vek. Veľa vyučovania momentálne odbijú absolventi. Na niektorých fakultách a menších školách pracovné vyťaženie narastá, bezpečnosť práce sa však znižuje. Príjmu vás na jeden rok. Nesledujú tituly. Takže celá téma zamestnania je momentálne neľahká. Hlavne nie som zameraný na to stať sa akademickou superstar. Nestarajú sa, ako dobre viete učiť pokiaľ prispievate k prestíži a výskumu. … To nie je učenie.“

Doug Brown: Akú učiteľskú prácu by ste radi vykonávali?

„Rád by som učil v triede študentov, ktorých zaujíma téma…. nie sú v triede preto, že musia. Zapájajú sa. A rád by som učil ľudí, ktorí sú už dospelí, pravdepodobne na vysokej škole, ktorí majú vlastné skúsenosti a boli by schopní robiť bez byrokracie. The No Child left Behind (zákon USA o školstve z roku 2001, pozn. prekl.) je úplným nezmyslom, odtrhnutým od skutočného vyučovania a učenia. Je to o písaní známok na správne miesta. Bifľovanie.

Videli ste niekedy televíznu šou „All in the Family“? Archie Bunker? To je môj otec. Chlapík – robotník, z veľmi tradičného sveta, ktorý bol neustále fackaný záležitosťami, ktoré ho konfrontovali s jeho predsudkami. Ako dieťa si pamätám, že spoločnosť, pre ktorú pracoval skrachovala a on stratil prácu a bol nútený poberať podporu v nezamestnanosti. Zistil, že môžeš robiť všetko správne, môžeš byť „dobrý chlapík“ a napriek tomu skončiť v takejto situácii. Potreboval som si preto upraviť myšlienky na túto tému. Stalo sa to, nie je to len tým, že ľudia sú leniví. Otec prešiel veľkým vnútorným bojom, teraz to už viem. Rozprával som sa o tom s mamou. Máme podozrenie, že sa ako tínedžer dostal do fyzického konfliktu so svojím otcom. Takže ak by mohol vyprovokovať boj so mnou a ja by som reagoval fyzicky, pravdepodobne by sa cítil pokojnejší. mohol by cítiť niečo v zmysle: „To je to, čo tínedžeri robia. Nie som zlý chlapec, pretože som udrel svojho otca.“ V tom čase som sa čudoval, prečo sa takto správa. Potom som zistil, čo tým vlastne chce dosiahnuť a bol som naňho zúrivý. Mojou reakciou bolo: „Odopriem ti zadosťučinenie.“ Mojou pomstou bolo nedopustiť fyzický kontakt, pretože to ho rozzúrilo ešte viac.“

Pokračovanie prípadu a analýza v 3.časti (už čoskoro)

Späť na 1.časť

_______________________________________________________________________________________________________

Autor: Douglas Brown, CCH, RSHom(NA), FNP

Zdroj: http://hpathy.com/clinical-cases/im-beautiful-on-a-bicycle-a-case-of-macaw/

Preklad: Ing. Jana Kováčová

Foto: pixabay.com