Každý z nás zažil počas svojho života udalosti, ktoré mu boli nepríjemné, zranili ho alebo niečím zahanbili. Je ľudskou prirodzenosťou tieto nechcené  situácie odmietať, utlmovať, potlačiť alebo vôbec nevidieť. Nespracované traumy a zranenia, ktoré boli pre nás najbolestivejšie, pochovávame automaticky do svojho podvedomia. V skutočnosti tým nič neriešime, len naďalej v nás žijú a pôsobia na nás v našom vnútri. Potichu a často deštruktívne ovplyvňujú náš každodenný život.

Aby sme prežité zranenie alebo traumu ešte viac prehlušili, začneme si vytvárať a nosiť neviditeľné masky, hrať určité obľúbené roly a budovať si okolo vlastného vnútra múry. Zatiaľ, čo okolo nás prebieha život, naše vnútro je pod týmito obraňujúcimi nánosmi osamelé. Následkom svojich bolestí a neustálej snahy ich utlmovať a maskovať, ostávame upriamení na seba a nie sme schopní otvoriť sa ani hlbším vzťahom. V tomto bode strácame našu autencitu a zastavujeme si možnosti pre svoj ľudský a osobný rast.

Ostávame stáť na zabudnutom stupni vývoja bez toho, aby sme si to uvedomili. Neskôr, vzhľadom na vzťah medzi dušou a telom, sa skryté narušenia mysle začnú prejavovať aj vo fyzických reakciách. Tento vzťah nazývame psychosomatické choroby a práve pre tento druh chorôb je veľmi vhodná liečba homeopatiou, ktorej snahou je navrátiť stratenú rovnováhu.

Najvyššou métou homeopatie je pomôcť človeku posunúť sa vo vývoji vlastného vedomia, ktoré sa traumami zastavilo.

Posun nastane vtedy, ak sa dobrovoľne vzdáme prekážok, ktoré sme si sami postavili tým, že sme ťažké situácie neprijali, neriešili a nenašli v nich možnosť pre hlbšie zmeny v našom vnútri. 

Tajomstvo divožienky

Jedného dňa ku mne prišla na konzultáciu mladá žena, ktorej vstup do miestnosti sprevádzalo neuveriteľné éterické fluidum. Spontánne som sama v sebe skonštatovala: „takto vyzerá skutočná divožienka.“ Bola krásna, vysoká, štíhla, s dlhými orieškovými vlasmi, oblečená do dlhých šiat vo farbách a vzoroch prírody. Usmievala sa a jej hlas bol veľmi melodický. Čím viac som sa na ňu dívala, tým viac som mala pocit, že je určitým spôsobom až nereálna. 

Bola to dcéra jednej mojej klientky, ktorej príbeh počas konzultácie zahŕňal v určitej časti aj príbeh tejto jej dcéry. Silno som si preto uvedomovala, aký silný je protiklad fyzického výzoru s jej skutočným stavom duše. Tušila som, že mi ukazuje určitú bezstarostnú veselú masku, ktorou sa predstavuje svetu.

Príbeh tejto mladej ženy začal v deň oslavy jej maturity, ktorá sa konala v dome jej rodičov. Nadránom ju počas oslavy vo vedľajšej izbe znásilnil jej alkoholom potužený kamarát a zároveň brat jej najlepšej kamarátky. Obidvoch poznala od detstva a zároveň boli aj susedia. Zo šoku z celej udalosti a zo strachu z následkov, ktoré by po odhalení nastali, mlčala o znásilnení celých desať rokov. 

Ťarcha z pocitov viny

O tom, čo sa v to ráno stalo, sa dozvedeli jej a jeho rodičia až z listu, ktorý zanechal chlapec pri neúspešnom pokuse o samovraždu.  V liste prosil o odpustenie za znásilnenie a ospravedlňoval sa za skutok. Chlapec, predtým slušný a bezproblémový, neskôr začal drogovať a ťarcha z pocitov viny ho nakoniec priviedla k samovražde, ktorá mu našťastie nevyšla.

Mladá žena ku mne prichádza až o pár ďalších rokov po odhalení celého incidentu. Jej problémom je, že nie je schopná o tejto záležitosti rozprávať so svojimi rodičmi, a takisto nie je schopná pricestovať domov a stretnúť sa s priateľmi. Prichádza aj so snahou riešiť jej neschopnosť nadviazať hlbší vzťah s mužmi. Až neskôr zisťujem, že ďalším hlavným problémom je jej osobnosť, ktorá sa rozštiepila následkom jej traumy zo znásilnenia.

Počas konzultácie sa vraciame k celej záležitosti, rozprávame sa o jej pocitoch a následných krokoch, ktoré urobila, aby sa vyhla skutočnosti. Opisuje mi jej útek na zahraničnú letnú brigádu, kde nakoniec ostáva aj študovať a dodnes aj žiť. Postupne prerušila styky s priateľmi a vyhýbala sa aj rodine. Netušiac, čo sa odohralo, jej rodina pripisovala túto jej zmenu v jej správaní k zmene jej životného štýlu v zahraničí.

Priznáva, že zamlčala toto znásilnenie z viacerých dôvodov, a to preto, že sa bála rozkolu ich rodín ako susedov a vyšetrovania polície. Necítila nenávisť voči kamarátovi, lebo si už ani nebola istá, či niečím daný čin nevyprovokovala.

Zvláštnosťou bolo, že počas rozprávania sa mladá žena naďalej usmievala. Cítila som jej veľký odstup od udalostí, ktoré mi opisovala. Na moju otázku, ako tento zhoršený psychický stav sama v zahraničí zvládala, vysvetľuje, že sa  neustále niečím zamestnávala a hľadala si rôzne práce a aktivity, aby sa mohla vyhnúť rodičom a nemusela pricestovať domov. Ich kontakty sa začali postupne uskutočňovať tým, že rodičia cestovali za ňou alebo sa stretávali na zahraničných dovolenkách. Vedela som z konzultácie jej mamy, že v tom období mali jej rodičia niekoľkoročnú manželskú krízu, takže som pochopila, že bolo možné, že si jej odmietanie návštev doma nikto ani poriadne neuvedomoval. 

Rozdvojená bytosť

Neskôr v rozhovore priznáva, že si jedného dňa uvedomila, že sa začala správať ako rozdvojená bytosť. Najskôr ju to vydesilo, ale nakoniec sa naučila tieto svoje dve polohy prepájať. V škole a neskôr aj v práci sa prezentovala ako úspešná žena milujúca mestský život.

Jej druhá časť túžila po samote a prírode. Začala sa zaoberať spirituálnou literatúrou, čítala knihy o prírodných bytostiach a prepadla tomu až tak, že navštevovala kurzy najznámejšej autorky o týchto bytostiach. Cítila, že toto spoznávanie pre ňu nového a odlišného sveta ju urobilo skutočne šťastnou. Priznáva, že chodieva do lesa aj večer, lebo vtedy je schopná tieto prírodne bytosti vidieť. Miluje lesné porasty a machy, ktoré využíva aj pri svojej kreativite.

Keď zisťujem druh machu, ktorý sa jej najviac páči, dostávam jednoduchú priam detsky veselú odpoveď: „predsa ten najkrajší mach“.

Vraciam sa ešte k jej vzťahom a zveruje sa mi, že nie je pre ňu ťažké nadväzovať vzťahy s mužmi, skôr opačne. Prežila mnohé krátkodobé vzťahy, ale nie je schopná v nich dlhšie zostať a posunúť vzťah do hlbšej roviny.  Trápi ju aj to, že nie je schopná o sebe viac nikomu prezradiť a všetko udržuje v ľahkej forme flirtovania. Chcela by svoj život vzhľadom na vek niekam posunúť, usadiť sa a založiť si rodinu. Je si vedomá, že v tejto rozpoltenosti a bez vyriešenia minulosti toho nebude vôbec schopná.

Späť k vnútorným pocitom

Kvôli vzhľadu, traume a úniku do sveta prírodných bytostí vyberám pre klientku homeopatikum zo skupiny machov Polytrichastrum formosum.

Po mesiaci prichádza klientka na kontrolu. Stále je veľmi príťažlivá, ale jej vzhľad už nadobúda uzemnenejšiu podobu. Prvé jej slová sú o tom, ako týždeň po homeopatickom lieku mala pocit, akoby sa jej v mysli odhrnul závoj. Vrátili sa jej niektoré zabudnuté spomienky a vidí svoj život už jasnejšie. Priznáva, že pochopila, že sa strácala vo svojich dvoch odlišných svetoch. Má pocit, že viac vnútorne dozrela a nadobudla silu na to, aby pricestovala domov. Neskôr sa dokázala už stretnúť a porozprávať  s priateľom, ktorý ju znásilnil. Zistila, že bola v mladosti jeho veľkou neopätovanou láskou a pod vplyvom alkoholu sa v ňom niečo muselo zlomiť. Na konci ich stretnutia sa objali a spoločne plakali. Napriek tomu, že ho nikdy neobviňovala, cítila, že sa medzi nimi všetko vyčistilo. Potvrdila, že homeopatikum jej prinieslo neskutočne veľkú vnútornú úľavu a priviedol ju naspäť k jej vnútorným pocitom.

Po homeopatickom lieku mala zaujímavý sen o tom, ako bežala hustým lesom a na jeho konci vybehla z neho priamo na slnečnú opustenú pláž. Pozerala na oceán a cítila sa veľmi šťastná. Uvedomovala si, že stojí na pláži opustená a túžila, aby tam niekto s ňou bol. Otočila sa k lesu a chcela ísť niekoho nájsť. No už doň nechcela vstúpiť, a tak si sadla na pláž. Viac si nepamätala, ale keď sa zobudila, cítila sa veľmi šťastná.

Machy v homeopatii

Machy obsahujú dve základné esencie mysle a to ľahkosť, radosť a šťastie, alebo naopak ťažobu, traumy a straty.

Mach Polytrichastrum formosum (v preklade z nemčiny ako Krásny ženský vlasový mach) je jeden z najrozšírenejších a najväčších machov v Európe. Počas jeho provingu sa objavili  témy ako sú traumy zo znásilnenia a útokov. Proving opisuje aj neschopnosť človeka sa s traumou vysporiadať. Človek sa preto uzatvára a nie je schopný o svojom traumatickom zážitku hovoriť. Najväčšiu útechu nachádza v úteku do sveta prírodných bytostí.

Autor: Ing. Monika Múčková, SAKHom.

Foto: freepik.com

Článok bol publikovaný v časopise Balans č. 3/2019.