Slovenská akadémia klasickej homeopatie

Po prečítaní knihy "Homeopatická veda" od Georga Vithoulkasa som ostal ohromený ale zároveň trocha pozbavený odvahy. Ešte mi ostáva asi 1/4, nemám ju zatiaľ celú prečítanú. Podľa môjho názoru je to kniha vynikajúca, veľmi pútavá, neviem sa od nej odtrhnúť. Ani vianočné rozprávky kvôli nej nepozerám . Zo všetkého čo som čítal, sa mi najviac páči práve táto a Sankaranova - Duch homeopatie.
Vithoulkas vo svojej knižke popisuje dosť podrobne všetko, čo by mal začínajúci i pokročilý homeopat vedieť. Veľmi ma však zneistilo jedno - a to jeho názor na nesprávne predpísanie. Doteraz som si myslel, že pri nesprávnom predpise simillima sa nič strašné nestane, keď sa dávka príliš dlho neopakuje. Avšak z tejto knihy som nadobudol dojem, že je to problém veľmi veľký, pretože nesprávnym podaním sa prípad veľmi zamotá, až nakoniec možno úplne znemožní úplné vyliečenie. To ma úplne paralyzovalo. Čo má teda začínajúci homeopat robiť? Zo strachu pred nesprávnym podaním lieku radšej neskúšať dávať nič až kým si nie je maximálne istý správnym výberom? Môže si však byť niekto skutočne istý?
Pokiaľ to správne chápem, problém je, ak je vybraný liek podobný tomu indikovanému. Ak je úplne odlišný, nič sa nestane. Avšak ak je homeopat aspoň čiastočne "dobrý" tak pravdepodobne vyberie aspoň podobný liek. V tomto prípade je však asi lepšie byť mizerný homeopat (ktorý sa trafí úplne vedľa) ako aspoň čiastočne dobrý homeopat (ktorý trafí tesne vedľa a tým pokazí prípad?

Na druhej strane, je lepšie predpísať len čiastočne správny liek i keď možno zapôsobí len na určitý zdravotný problém a nevylieči celú osobnosť .... ako predpísať alopatický liek, ktorý je vždy škodlivý? Má sa s týmto začínajúci homeopat uspokojiť? Teda radšej náhodou pokaziť prípad homeopatikami ako alopatiou?

A posledná otázka - je možné antidotovať homeopatický liek, ktorý bol podobný simillimu, avšak nebol ním... a pokazil prípad? Lebo v prípade ak to možné je, tak máme po starostiach ). Otázka antidotácie mi v knihe trocha chýba, moc sa o nej Vithoulkas nezmieňuje.. no možno predbieham a bude to v poslednej štvrtine.

Teším sa na reakcie a túžobne ich očakávam a prajem krásne sviatky

To na čo sa pýtate voláme druhý predpis a interakcie medzi liekmi. Pozrite sa napríklad na http://homeoint.org/books4/roberts/chapter14.htm

Tiež sa občas zamýšľam nad tým, či môže nesprávny predpis uškodiť. Ja si myslím, že ano. "Minimálne" ten človek urobí prooving. A všetko, čo organizmus práve nepotrebuje, resp. dostáva navyše, mu v podstate škodí. Okrem toho, pri podávaní homeopatického lieku vlastne dodávame do pola informáciu, a tá v ňom pravdepodobne zostáva, aj keď sa nemusí hneď prejaviť. Môže sa však za istých okolností, ktoré nepoznáme, prejaviť niekedy v budúcnosti... Myslím si, že je okolo pôsobenia homeopatie ešte veľa nejasností, ktoré čakajú na svoje rozlúštenie.
Neviem, či alopatický liek je vždy škodlivý... Ja osobne liečim bežné prechladnutia radšej bylinkami ako homeopatikami. Homeopatiká by som používala naozaj najradšej iba ako konštitučný liek pri chronických stavoch .

Tiež si myslím, že homeopatiká by sa nemali zneužívať. Bežné ochorenia nie je potrebné nimi liečiť. Niet nad prirodzené prostriedky (horúci čaj, citróny, Wobenzym ). Je tiež pravda, že veľa nevieme. Ale pokiaľ ide o tie provingy, nemyslím si, že chorý človek urobí ľahko proving. Čím je niekto vážnejšie chorý, tým ťažšie to nejaká iná choroba, a tým aj liek (umelá choroba) zmení. Tieto vplyvy sú dynamické. Ak sme zdraví a vezmeme si jednu dávku nejakého lieku, náš organizmus sa stretne s novým poľom (tvarom, skúsenosťou), ktorá ho posilní. Spomeňme si ako dlho žil Hahnemann. Bolo to v časoch, keď bol priemerný vek 30 rokov. Samozrejme nesmie sa to zneužívať, ak niekto zbytočne "tlačí" na organizmus a dáva niekoľko mesiacov Natrium muriaticum 200 CH denne, môže natiahnuť pružinu tak, že sa už nevráti do pôvodného stavu. Preto by sme nemali naše lieky zneužívať a dávať ich najlepšie len podľa potreby. Všetci šoféri vedia ako je škodlivé štartovať auto, keď auto ide.

Máte pravdu, zle som sa vyjadril. Určite to nevidím čiernobielo v zmysle - všetka alopatia je zlá a homeopatia je jediné možné riešenie... to určite nie.

Moja otázka však bola zameraná na nesprávne podanie lieku v tom zmysle, že prípad úplne zamotá (čo sa môže stať pri čiastočnom lieku). Teda na povrch vyjdú nové symptómy a lekár v nich nemôže nájsť obraz žiadneho lieku. Našťastie je na konci zmienenej knižky uvedených pekných pár prípadov a tiež odporučení, čo treba robiť. Ak som to správne pochopil, najlepšie je skoro v každom prípade čakať. Veľmi veľa homeopatov vraj spraví chybu tým, že nečaká... kým sa prípad sám znova vyčistí, teda ukáže sa nejaký obraz lieku. Tiež je vhodné pri nesprávnom podaní vynasnažiť sa homeopatikum antidotovať.

Teda v skratke náhodný proving nie je podľa mňa nič strašné, pokiaľ tie symptómy ustanú a zmiznú. Problém je ak nezmiznú a úplne prevrátia prípad. Ale predpokladám, že to sa stáva v málo prípadoch pri veľmi neodbornom zachádzaní s liekmi. Napr. pri dlhom opakovaní dávok.
Takže mi dochádza, prečo Kent raz vravel niečo v zmysle: "Radšej skočiť do hniezda plného vreteníc, ako sa dať do rúk zlému homeopatovi"

Len tak pomimo pán Petroci, neznášam riadenie auta ...to je môj hororm ktorý raz musím prekonať
.

Ja som zas uvažovala nad tým, že ak sa aj podá liek a my máme pocit, že sa práve nič nedeje a potom sa o nejaký čas začnú diať veci, ktoré nás nenapadne spájať s nejakým liekom, ale ten liek to bude?
Mám pocit, že je to možné, že človek sa dostane do situácie keď sa vyladí na daný liek a on začne fungovať, začnú sa diať nejaké veci? Čo potom?
Osobne si myslím, že Hahnemamn svojich pacientov vyšetroval, pozoroval a skúmal podrobnejšie čím mal viac symptómov a poznal tak pacienta i jeho problém. Často človek nepovie to čo je naozaj podstatné, nemusí sa mu to tak zdať preto si myslím, že môže vzniknúť problém.
A ak treba liečiť len nejakú maličkosť tak potom asi nieje potrebné hľadať konštitučný liek lebo to môže človeku rozhádzať život, a urobiť niečo, pohnúť niečo čo sa vlastne pohnúť nemalo.
Toť môj názor.

Práve ohľadom provingov je to pre mňa ešte v mnohom dosť nejasné. Tuším ale práve vo Vithoulkasovej knihe sa píše o dosť prísnych podmienkach toho, ako, kedy, kto môže vykonávať proving. Myslím si, že by to mali byť minimálne silné osobnosti, ktoré proving vykonávajú. Tých môže skúsenosť s novými informáciami posilniť. U bežných ľudí je to komplikovanejšie, lebo ako dobre vieme, úplne zdravý nie je nik, každý čosi má, a to ešte netušíme, čo v kom zatiaľ neprejavené drieme a môžeme liekom spustiť. Asi je naozaj potrebné čo najdokonalejšie preskúmanie prípadu...

Tiež asi nebude zanedbateľné, v akej potencii liek podáme. Ja si to - možno nesprávne - predstavujem tak, že každá potencia akoby rozbalila určité množstvo a kvalitu informácií toho lieku, pričom čím vyššia potencia, tým kompletnejší obraz lieku.